Po prechode frontu a oslobodení Bratislavy Sovietskou armádou sa futbalový oddiel ustálil. Ihrisko sme dali do takého stavu, aby sa na ňom mohol hrať futbal. Opravili sme hraciu plochu poškodenú bombami, oplotili ihrisko a z dosiek vyhotovili sociálne zázemie – kabíny pre hráčov. Práce vykonávali dobrovoľníci – fanúšikovia, hráči a funkcionári futbalového oddielu (Ján Hergovič, Jozef Krížik a iní). Materiál dodávala za výhodné ceny píla Henčl, ktorá sídlila a podnikala v Račištorfe.
Začali sa pravidelné tréningy. Sformovali sa mužstvá seniorov aj dorastu. Odohrali niekoľko priateľských zápasov. Obe mužstvá trénoval Pepo Krížik. Čech, ktorý v roku 1939 nebol vyhostený do Čiech, nakoľko mal manželku Slovenku. Pepo mal brata, ktorý žil v Klatovoch, v tzv. Protektoráte Čechy a Morava. Po vojne brat pozval Pepu do Čiech. Tam dohodli futbalový zájazd nášho mužstva do Klatov a okolia. Na niekoľko priateľských zápasov. Taká ponuka sa neodmieta, hlavne v povojnovom období. Začali sme intenzívne trénovať a zohrali sme prípravné zápasy, aby sme čo najlepšie reprezentovali našu domovinu.
Koncom augusta 1945 výprava asi 25 mužov vycestovala cez Prahu a Plzeň do Klatov. Výpravy som sa zúčastnil aj ja. Bolo to strastiplné cestovanie. V tom období, len 3 mesiace po vojne, bol ohromný presun ľudí. Domov sa vracali zajatci z koncentračných a zajateckých táborov. V oblasti Plzne bola demarkačná čiara. Oddeľovala ruskú a americkú zónu. Ruský vojak nás cez kontrolu dokladov pustil bez ťažkostí, všetko bolo charašó. Horšie to bolo s americkými vojakmi. Vysadili nás z vlaku a pustili ďalej až po rôznom vysvetľovaní. Ukazovali sme im aj kopačky, aby sme objasnili účel cesty do ich zóny. Počas celého zájazdu sme boli ubytovaní v Klatovoch. Odtiaľ sme cestovali na priateľské zápasy do blízkeho okolia.
Prvý zápas sme hrali v nedeľu v Kolinci. Vyhrali sme 6:0. Druhý zápas sa odohral o týždeň v Sušiciach. Tiež v nedeľu. Remizovali sme 2:2. Po každom zápase naši hostitelia pripravili priateľské posedenie. Tam sme vzájomne prehovorili niekoľko príhovorov a zaspievali si spolu. V tom období to bolo veľmi emotívne. Na stretnutiach boli prítomní aj americkí vojaci. Dohovor s nimi bol ťažký. Neviem, prečo nevedeli po slovensky . Ale aspoň sa dozvedeli, kde je Slovensko. Po odohratí dvoch zápasov sme mali odohrať ešte zápas v Klatovoch, ale ten sa pre nepriaznivé počasie neuskutočnil – stále pršalo.
Po ďalšej strastiplnej ceste sme sa šťastne vrátili do našej Rače. V tom období hrávali: Cibulka Vojto, Husarovič K. a Jaro, Brychta Edo a Jaro, Gažo, Šuchma František, Benčič Rudo, Prokeš Domin a Jozef, Máťuš T., Brychta Ján a ďalší.
V rokoch 1946 a neskôr mužstvo seniorov doplnili noví hráči (Prokeš Jozef, Kraus Milan, Krížik Eduard, Brychta Jaro). V týchto rokoch boli našimi súpermi v I. A triede: Holíč, Myjava, Stará Turá, Bánovce, Kúty, Hlohovec, Poštári Bratislava.
Majstrovský zápas s Poštármi Bratislava bol v roku 1947 zaradený do celoštátnej Sazky. Poštári boli našim tradičným súperom a výsledok bol vždy veľkým otáznikom. Práve to bol dôvod zaradenia do Sazky. Raritou bola nielen veľmi vysoká návšteva (väčšinou bratislavskí sazkári), ale aj vývoj zápasu. Výsledok sa menil až do posledných minút. Tri minúty pred koncom zápasu hosťujúce mužstvo viedlo 2:3. Dva metre za poliacou čiarou na strane súpera bol odpískaný faul na nášho hráča. Trestný kop zo 45 metrov kopal Edo Krížik. Trafil šibenicu súperovej brány. GÓL kričali aj sazkári, ktorí mali v tikete na tento zápas X. Tak zápas aj skončil – remízou 3:3.
V ďalších rokoch káder mužstva pravidelne dopĺňali mladí hráči, avšak kostra mužstva bola stabilná. To sa odrazilo v dosahovaných výsledkoch v I. A triede. V roku 1949 sme ju vyhrali. Znamenalo to postup do vyššej súťaže.
V rokoch 1946-1950 sa o rozvoj račianskeho futbalu pričinil a mal na ňom veľké zásluhy Ján Hergovič – predseda FO, ktorý bezplatne prepravoval hráčov na jednotlivé zápasy.
V roku 1950 náš futbal oslavoval 25. výročie založenia oddielu. Na vyvrcholenie osláv sme pred peknou návštevou odohrali priateľský zápas s mužstvom Židenice Brno. S výsledkom 2:2. V tom období sme hostili aj také mužstvá ako ligový Prešov. S ním sme prehrali 0:2.
... ako hráč A-mužstva
Rudo Križik (*1929), autor spomienok
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára